publikačný formát výstavy
VEREJNÁ KNIŽNICA, v rámci výstavy Fantázie o začiatku, mestský priestor na Budatínskej ul., Dolnozemskej ceste, Kopčianskej ul., Panónskej ceste, Starohájskej ul., Viedenskej ceste v Bratislave – Petržalke, jún - júl 2008 (autori: M. Keratová, J. Sukop)
Okrem dlhodobejšieho cyklu na fasáde samoobslužného skladu Self-storage v priemyselnej zóne štvrte, časť výstavy Fantázie o začiatku s názvom Verejná knižnica vychádza z výskumu archívnych, dokumentačných materiálov a konceptuálneho umenia na Slovensku, najmä z obdobia sedemdesiatych rokov, kedy bola výstavba Petržalky spustená.
Vybrané diela špecifickým spôsobom pripomínajú dobovú estetiku. Sú reprodukované zo známych publikácií o umení. Sú to scany stránok, na ktorých boli reprodukcie zverejnené spolu s plným bibliografickým odkazom. Práca sleduje ideu „dobovej skúsenosti,“ ktorú Michael Baxandall chápe ako medzisféru (kvázi chemickú vrstvu), ktorá sa do umenia prenáša v dobe jeho vzniku a umožňuje nám skúmanie kontextu.
Obdobie „normalizácie“ bolo obdobím únavy ideológie, byrokratizácie, sformalizovania reformných hesiel a umenia, ktoré sa pokúšalo o premenu jednotlivca prostredníctvom intenzívneho zážitku. Cieľom niekoľkých intervencií na billboardových plochách v rôznych miestach štrvrte bolo interaktovať so súčasným prostredím na úrovni zábleskov (flashov) odkrývajúcich velký modernistický, socialistický sen o „novom meste“ pre „nového človeka,“ ktoré Petržalka ako veľkolepý sociálny experiment predstavuje.
Tak ako sa Platón domnieval, že všetky vedomosti sú len rozpomínaním sa, Šalamún vyhlasoval, že všetko nové je len zabudnutím (F. Bacon, Essays).
Prezentované diela sú prácami umelcov neoficiálnej scény z obdobia československej „normalizácie.“ Okrem reprodukcií sochárskych diel J. Meliša a J. Jankoviča, sú to práce performatívneho charakteru, ktorých význam vznikal v kontexte. V rámci imateriálnych akcií bol život sám poňatý ako konceptuálny projekt a umenie ako každodenná aktivita. P. Bartoš šľachtil výstavného holuba, či pracoval na návrhoch rozmiestňovania zvierat v ZOO. J. Koller zobrazoval sám seba v elementárnych figurálnych pózach a ako živá socha napodobňoval polohou tela existujúce objekty a situácie.
V bulletine Info DSIP – pre vnútornú potrebu (1981) formuloval J. Budaj ideu Dočasnej spoločnosti intenzívneho prežívania (DSIP) ako snahu “vytvoriť pre seba, svojich blízkych alebo neznámych situáciu intenzívneho prežívania s pozitívnym a konkrétnym zámerom (…) nie je možné konštruovať čosi také a sám sa predtým nezaoberať sebou samým, alebo sa od vykonštruovanej situácie dištancovať.” Situáciami akéhosi vzájomného prenosu blaha / spoločnej túžby z jedného účastníka na druhého boli akcie Obedy I a II (Bratislava, 1978-1979). Tieto civilné hostiny sa konali na námestí v centre mesta a na parkovisku sídliska, kde pred očami prizerajúcich ľudí hodovalo a konverzovalo niekoľko aktérov. Situácie boli konštruované ako nástrahy, ktoré divákov konfrontovali s ich bezprostrednou realitou. V procese prežívania vlastnej existencie sa diváci menili na účastníkov.
Text M. Keratová
Case History, Kunstzentrum Ragnarhof, Viedeň, máj 2008 – Stredoslovenská galéria Banská Bystrica, jún 2008 (kurátorka: M. Keratová, umelci: H. Boraros, A. M. Chisa, Skupina Egoart /V. Frešo, L. Haruštiak/, R. Fajnor, R. Farkas, D. Kenderová, M. Keratová, M. Kvetan, V. Šramatyová, Szilárd Szabó, L. Tkáčová)
CASE HISTORY / História prípadu je postprodukčná prezentácia živých akcií, performancií, a intervencií, ktoré sa odhohrali na Slovensku v období medzi rokmi 2000-2004. Od tohto obdobia sa tu povaha akcií a interakcií umenia s verejnosťou posunula smerom k rozvíjaniu participatórnych metód, sociálnych presahov, či aktivácie menšinových komunít.
Medzi prezentovanou dokumentáciou a komentárom sa rozvíja naratívna linku, ktorá diváka sprevádza príbehom umelca, vedie ho k reflexii jeho role v spoločnosti. Cez seba-exponovanie umelec diagnostikuje vlastnú pozíciu v kontexte. Referuje k realite spoločnosti, kde umenie je totálne podreprezentované, umelec viac nie je sociálnym šamanom, ale naopak stráca sociálny či morálny vplyv; na tejto ceste sa ocitá osamelý, izolovaný na pozadí skolabovanej infraštruktúry umeleckého priemyslu, iba s veľmi obmedzenými možnosťami konfrontácie s verejnosťou.
Myšlienkou výstavy bolo priniesť tieto sebareflexívne akcie späť verejnosti. Akcie, ktoré už odzneli v svojom čase, a sú natoľko instatným médiom, že zážitok z nich je len ťažko reprodukovateľný; vo výstavnom kontexte dokonca zložitejšie, než cez orálnu históriu. Z týchto dôvodov bol pre výstavu zvolený kvázi publikačný formát, ktorý komponuje už komentované a adjustované materiály k jednotlivým prácam. Skúmané časové obdobie prinieslo kulmináciu istého typu akcií vo verejnom priestore. Výstavná koncepcia teda konfrontuje ideu intervencie do živého verejného priestoru s dejinami umenia v ich permanentne prebiehajúcej minulosti.
Text M. Keratová
wien:
b. bystrica:
LES BEAUX IDEALS, Synagóga - Centrum pre súčasné umenie, Trnava, január - február 2006 (kurátorka: Mira Keratová, umelci: P. Bálik, R. Labuda, S. Mikyta, M. Moravčík, M. Tittel, L. Tkáčová)
