Fantázie o začiatku
Katalóg Fantázie o začiatku (PDF) / Catalogue Fantasies of the Beginning (PDF)
Kurátorka: Mira Keratová
Participujúci umelci: Igor Eskinja, Andreas Fogarasi, Marián Grolmus, Mira Keratová, Michal Moravčík, Juraj Sukop, Jaroslav Varga
Organizátor: billboart gallery europe (bg), iniciatíva Príležitostný robotník, Bratislava v spolupráci so Stredoeurópskym inštitútom pre súčasné umenie
Miesta výstavy:
Priečelie Self-storage, Kopčianska 17, Bratislava – Petržalka, apr. 2008 – nov. 2009
Mestský priestor na Budatínskej ul., Dolnozemskej ceste, Kopčianskej ul., Panónskej ceste, Starohájskej ul., Viedenskej ceste v Bratislave – Petržalke, jún – júl 2008.
Miestna knižnica Petržalka, Vavilovova 26, Bratislava – Petržalka, 17. apr. – 16. máj 2009.
Stredoslovenská galéria, Dolná 8, Banská Bystrica, 2. júl – 26. aug. 2009 (reinštalácia).
urbánny priestor (Bratislava – Petržalka) / verejný, súkromný Û sociálny kontext (modernizmus) / aktivita, komunita Þ urbánna sociológia (nemiesta)
Výstava Fantázie o začiatku vychádza z výskumu vzťahov medzi urbánnym priestorom a jeho sociálnym kontextom. Téma sa odvíja od konceptu miesta, ktoré sa v urbánnej sociológii definuje prostredníctvom sociálnej aktivity, ktorá sa tu odohráva, a na ktorej miestna komunita participuje, resp. na jej základe vzniká a formuje sa.
Projekt dáva do súvisu urbanistickú koncepciu bratislavského sídliska Petržalka s témou „nemiest” (non-places), ako ju bližšie rozpracoval Melvin M. Webber a Marc Augé. Nemiesto je v novej sociálnej geografii typom priestoru, ktorý je tranzitný, dočasný, unifikovaný, potiera akúkoľvek lokálnu a historickú kontinutitu, postráda vlastné charakteristické znaky a symbolické prvky. Identita nemiesta je konštruovaná činnosťou, ktorá sa tu odohráva, ako je napr. nakupovanie, príchody a odchody vlakov, apod.
Model sídliska je poňatý ako nemiesto, ktorého charakteristiky sa vzťahujú nielen k socialistickej panelákovej výstavbe, ale aj k súčasnej netrvácnej hypermarketovej anti-architektúre (sídlisko sa dnes zahusťuje najmä v oddychových zónach, pričom tu nevznikajú medzizóny príznačné pre mesto; stavajú sa nové budovy bánk, nákupných a administratívnych centier, ale aj „lacných“ kostolov, ako antitéza pôvodného sídliska – miesta bez Boha, ako to bolo formulované za socializmu, apod.).
Sociologický prístup umožňuje uchopiť charakteristiky tohto homogénneho priestoru, tak ako slúži na spresnenie ďalších, bližšie nevymedzených, prelínajúcich sa, či priebežne vznikajúcich fenoménov, akými sú postupujúca urbanizácia (napr. pôvodne rurálnych oblastí), či privatizácia verejného priestoru a jeho nahrádzanie špecifickým súkromným priestorom, ktorý sa na základe podobného princípu dostupnosti javí byť priestorom verejným. Tak je tomu v prípade široko prístupných súkromných nákupných centier, ktoré verejný priestor simulujú tak sugestívne, že mnohí návštevníci ho zaň aj považujú. Mimo rámec usmerňovanej konzumácie a zábavy, ktorá tiež umocňuje simuláciu, toto prostredie neumožňuje aktívne doň zasahovať.
Koncepty urbánneho plánovania dnes okrem iného zohľadňujú aj špecifickú mobilitu obyvateľov, ktorí sa nevymedzujú len pevným rámcom rodinných vzťahov či miestnych tradícií. Ľudia sa identifikujú so spriaznenými komunitami, alebo si svoju identitu budujú v rámci pracovných networkov. Nové spôsoby trávenia voľného a pracovného času a s tým súvisiace nové typy sociálnych štruktúr prinášajú potrebu nových definícií týchto kategórií, podobne ako pracovného prostredia či domova vôbec.
Nielen Italo Calvino (Neviditeľné mestá) popisuje mestá ako prospekty pre budúcnosť – situované mimo prírodného poriadku, per se v sebe obsahujú utopickú dimenziu (B. Groys, The City in the Age of Touristic Reproduction).
Petržalka ako utopický ideál „prázdnej komunity,“ ktorá bola zdanlivo založená na mieste „bez minulosti,“ napriek svojmu utopickému potenciálu a veľkým prísľubom, rezignovala do stavu kolektívnej nemožnosti. Monumentálny koncept modernistického mesta sa preklopil do impotentnej potenciality–
Petržalka
Sídlisko Petržalka leží na pravom brehu rieky Dunaj, v južnom obvode Bratislavy, s ktorou je prepojené piatimi mostami. Okrem niekoľkých biocentier (chránené lužné lesy, najstarší park v strednej Európe, umelé jazerá, vodohospodársky kanál) sa v štvrti nachádza rozvíjajúca sa priemyselná zóna, nákupné strediská, a ďalšie prvky mestskej vybavenosti (železničná stanica, nemocnica, konferenčné centrum, výstavisko, štadión, univerzita, atď.).
Petržalka je považovaná za najväčšie sídlisko v strednej Európe (uvádza sa viac ako 115 000 obyvateľov). Nesmierna hustota obyvateľstva (viac ako 4 400 obyvateľov na km2), z veľkej miery v produktívnom veku, dnes predstavuje obrovský konzumný potenciál. Špecifická populačná štruktúra a strategické umiestnenie blízko centra mesta majú vplyv na to, že sa stala terčom mnohých developerských aktivít a-priori trhovo regulovanej výstavby, ktorá na tomto území práve vyrastá, alebo je plánovaná v horizonte najbližších rokov.
Progresívne vízie spojené s budúcnosťou štvrte otvárajú, vlastne nikdy neuzavreté a stále aktuálne verejné diskusie o urbanistických východiskách tohto mestského celku. V súvislosti s tým sa prehodnocujú všetky dostupné legendy, fakty, alebo kuriozity, týkajúce sa super-histórie tohto miesta. Petržalka je príťažlivá z hľadiska vysokého utopického potenciálu, ktorý ako téma obsahuje. V tomto zmysle môže byť par example všetkých sídlisk, ktoré okrem pragmatického absurdizmu, ktorý sa podobne pripisuje ich vzniku, nie sú opradené tak napínavým príbehom a vývojovými zvratmi. Naviac, mnohé z nich sú postavené v komerčne menej lukratívnych spádových oblastiach (napr. Dolné Hony). Napriek podobnej, ak nie dokonca väčšej problematickosti, získavajú však menšiu pozornosť publika.
V súvislosti s Petržalkou sa veľa hovorí aj o nostalgii. Petržalské príbehy sa radia k nostalgickým mýtom o starej Bratislave, ktoré (cez množstvo trashových edícií spisovateľov, historikov, alebo hercov, ktorí banálne spomínajú na kozmopolitnú, viacjazyčnú a noblesnú Bratislavu) prerástli, dokonca aj v kontexte komunálnej politiky, do tak povážlivých rozmerov, že obraz angažovaného občana je identifikovaný s idealizovanou predstavou “staromešťana”. Toto sa viaže k spomienkam, vracajúcim sa väčšinou do medzivojnového obdobia. Aj v súvislosti s Petržalkou sa zabúda, že tridsať rokov po druhej svetovej vojne už nemohla byť veľkou žírnou záhradou s marhuľovými sadmi. Jej chátrajúce časti boli už vtedy prestavované na priemyselné mini-parky.
Súťaž na realizáciu Petržalky bola vyhlásená v roku 1967 a prvý panelák bol skolaudovaný o desať rokov neskôr. Už historicky sa najvypuklejším z problémov javí nekoncepčne riešená infraštruktúra, s ktorej nedostatočnosťou obyvatelia zápasia od doby vzniku sídliska, čím sa z nej v priebehu desaťročí stal problém viacgenerečného charakteru. Nedostavanosť sídlisk (z dôvodu nedostatočného finančného krytia a záhadného socialistického plánovania) je fenoménom celého bývalého Československa. V súvislosti s Petržalkou dosahoval stav nedostavanosti tak opulentné rozmery, že sa tu napríklad nestavali garáže, pretože sa uvažovalo o futurologickom koncepte masovej prepravy. Frustrácie z nekonzekventnosti architektúry sa stali spúšťacím mechanizmom pre mnohé ďalšie otázky, týkajúce sa kvality života na sídlisku a hľadania etického postoja k takémuto modelu bývania. Megalomanské projekty sídlisk zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov riešili bytovú otázku. Zdá sa, že reálne zdvihli životnú úroveň väčšiny obyvateľstva, pre ktorú boli v desaťročiach po druhej svetovej vojne stále bežné latríny, toalety na chodbe, nijaká tečúca voda, viac generácií bývajúcich v jednej bytovej jednotke, atď.
Z utopických, alebo naopak dystopických pohnútok vznikla báza sídliska veľmi radikálnym spôsobom: umelou, často nútenou migráciou obyvateľstva, komplexnou devastáciou tradičných historických štruktúr mesta. Petržalka vo svojich rozmeroch môže byť interpretovaná ako ideologicky motivovaný sociálny experiment. Podľa dobových svedectiev tu ale treba neromanticky hľadať pragmatické motivácie. V súlade s uzneseniami komunistickej vlády sa krízová bytová situácia v danej dobe riešila tak, že sa urgentne napĺňali ročné kvóty skolaudovaných novostavieb. Popri tisícoch typizovaných bytov už nebol čas, ani prostriedky na miesto-špecifické atypické detaily, ktoré mohli dotvárať holobyty, alebo verejné priestory. Okrem diskusií okolo nedostavanosti, slabej vybavenosti a betónovej uniformite sídlisk (instantné riešenie fádnosti panelákov v súčasnosti našli mnohé zatepľovacie firmy v divokých pastelových farbách a lacných geometrických vzorov, ktorými natierajú fasády) sa ako problém uvádza aj sťažená orientácia v rámci sídliska. Masy panelákov v Petržalke nedodržujú klasickú uličnú čiaru; objekty v zástavbe netvoria pravé uhly, ako je to obvyklé v mestách postavených na zelenej lúke (viď. urban sprawls v Californii). Petržalka je často popisovaná ako urbanistická katastrofa, najmä kvôli komplikovanej orientácii. V časoch, kedy sa sídlisko stavalo sa urbanizmus riešil ako celok určený skôr pre pohľad z lietadla než peší pohyb, preto je jeho organizačná štruktúra tak nejasná, že nik nevie, kde končia Háje a Lúky apod. Vyrástla tu zdanlivo chaotická výstavba, ktorej neprehľadnosť bola dlho považovaná za dôvod na depresiu zo života v betónovej džungli, či za jednu z príčin kriminality. Aj výhľadu z Bratislavského hradu dominuje mohutná hradba petržalských panelákov. Nezainteresovanému turistovi to môže pripadať ako nečakaný objav, či ako totálne urbanistické sklamanie. Nové mesto ako symbol mieru, nádeje a budúcnosti.
Text M. Keratová
Andreas Fogarasi, Palác zábavy (Architektúra pre), 2008; priečelie Self-storage, Bratislava – Petržalka, apr. – sept. 2008
Marián Grolmus, Hluk prostredia, 2008; priečelie Self-storage, Bratislava – Petržalka, okt. 2008 – máj 2009
Igor Eškinja, Potopa, 2008; priečelie Self-storage, Bratislava – Petržalka, jún – nov. 2009
Mira Keratová, Juraj Sukop, Verejná knižnica, 2008. Mestský priestor na Budatínskej ul., Dolnozemskej ceste, Kopčianskej ul., Panónskej ceste, Starohájskej ul., Viedenskej ceste v Bratislave – Petržalke, jún - júl 2008.
Jaroslav Varga, Chanel de Petržalka, 2008. Videoprojekcia, Miestna knižnica Petržalka.
Michal Moravčík, Domáce práce. Intervencie do prostredia Miestnej knižnice Petržalka, 17. apríl – 16. máj 2009.
