P R A C O V N Á  P A M Ä Ť

v slovenčine (VLNA 39/2009, PDF)
English version (PDF)

rámec / chronológia;

1968
Udalosti Pražskej jari vymedzili začiatok normalizácie v Československu. Obdobie politickej liberalizácie ukončil vpád okupačných vojsk Varšavskej zmluvy (20.-21. augusta 1968).

1969
Nadlho poslednou udalosťou, ktorá vyvolala masovú mobilizáciu občanov bola akcia obety Jána Palacha, ktorý sa 16. januára 1969 protestne upálil v Prahe na Václavskom námestí. Na pacifistickú povahu kolektívnej rezistencie proti okupácii nadviazala Nežná revolúcia v novembri 1989, ktorá priniesla pád komunistického režimu.

1971
Konsolidácia sa v Československu definitívne presadila po roku 1971 (XIV. mimoriadny zjazd KSČ, 25.-28. mája 1971). Dokument „Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti“ (dec. 1970) sa stal ideologickou bázou „normalizačného“ procesu.
Viac ako cenzúra sa začína uplatňovať autocenzúra. Prestáva existovať ten, ktorý kontroluje absolútne všetko, a mechanizmus kontroly je distribuovaný do priestoru. Obdobie tzv. reálneho socializmu sa javilo byť večné. V súvislosti s „normalizáciou“ sa hovorí o apatii, asociálnom správaní, absentovaní v práci, emigrácii atď.

Štátna hranica sa uzavrela v roku 1971. Ján Budaj (n.1952) bol na dva roky uväznený za pokus o ilegálne prekročenie hraníc.

1972
Po roku 1972 sa kultúrna politika štátu začala riadiť direktívami komunistickej strany. Po novembrovom II. zjazde Zväzu slovenských výtvarníkov sa od umenia očakávalo, že bude rešpektovať stanovený kánon. Na zabezpečenie týchto požiadaviek vznikol represívny systém. Umelecká scéna sa rozdelila na oficiálnu a neoficiálnu časť, popri ktorých existovala masa šedej zóny. Alternatívne umenie fungovalo v izolovaných disidentských komunitách, bez inštitucionálnej bázy.

1974
Prvé disidentské aktivity J. Budaja začali v rámci undergroundovej kultúrnej scény v Bratislave; po nedokončenom štúdiu matematiky a fyziky pracoval do roku 1989 ako kurič.
Prvé výstavy (od r. 1974) mali podobu kabaretných verejných vystúpení, spojených s čítaním absurdných textov a apelov. Ich cieľom nebola konkrétna umelecká produkcia. Pointou bolo vytvorenie alternatívneho priestoru, vznik pluralitného prostredia.
Častými účastníkmi akcií Budajom iniciovanej neformálnej skupiny Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania (DSIP) boli básnik Vladimír „Rachel“ Archleb (1953 – 2007), konceptuálny a akčný umelci Ľubomír Ďurček (n. 1948) a Igor Kalný (1957 –1987), filmár a básnik Tomáš Petřivý (1953 – 1986) a ďalší.

Väčšina akcií DSIP sa odohrávala v exponovaných verejných priestoroch. Aktéri nechávali divákov vkĺzavať do absurdných situácií. V procese prežívania vlastnej existencie sa diváci menili na participantov.
Jednotlivé akcie nezohľadňovali ani neprodukovali žiadne originálne umelecké artefakty. Prebiehali bez dodatočných fiktívnych kulís. Scénou bola normalizačná realita sama o sebe. DSIP vznikla ako „pirátska enkláva“ v normalizačnom priestore. Väčšina akcií bola, samozrejme, ilegálna. Budaj a ďalší participanti postupovali podľa vyspelej anarchistickej metodiky. Intervencie vznikali a zanikali ako dočasné autonómne zóny, ktoré popisuje Hakim Bey. T.A.Z. (Temporary Autonomous Zone) oslobodzuje imagináciu a potom sa sama rozpúšťa, aby sa preformovala inde a inak, skôr než sa ju štátu podarí zlikvidovať.

1978
V zmysle presahov sveta umenia do občianskej rezistencie sú pozoruhodné najmä aktivity DSIP a Budaja v kontrolovanom verejnom priestore komunistického mesta. V týchto akciách nešlo len o gestá provokácie. Umelec nevenoval pozornosť iba tomu, ako sa mu spoločnosť javí, ale aj štruktúre, ktorá túto spoločnosť generuje. Vystavoval diváka pôsobeniu toho, čomu čelil každodenne. Napríklad lži, postavenej na polopravde, ktorú totalitná spoločnosť produkovala patologicky. Polopravda je perspektívnym mocenským nástrojom, pretože jej účinky môžu byť dlhodobejšie než v inom type brainwashingu. Dezorientácia dokáže občanov udržať v pasivite celé desaťročia.
V časoch, keď bolo cestovanie nanajvýš privilegovanou aktivitou, Budaj a DSIP umiestnili na exponovanej ploche v centre Bratislavy červený transparent s nápisom „Letecká doprava je najlacnejšia“ (Legionárska ul., Bratislava, jún 1978). Použili pritom štandardný jazyk a dobové aranžmán. Koncept tzv. čiernej propagandy bol pre oficiálnu moc ťažko dešifrovateľný, nebol jednoznačne definovaný z hľadiska spektáklu. Na odkaz nik otvorene nereagoval ani dva týždne po jeho zverejnení.

V tom istom čase nainštalovala skupina DSIP fotografické reprodukcie mestského mobiliáru na miesto pôvodných reálnych objektov („Simulácie“, Hviezdoslavove nám., Bratislava, 16.-18. jún 1978). Vznikli simulácie odpadových košov, dlažby a zábradlia. Na fiktívnych smetných košoch natrhávali ľudia otvory a pokúšali sa vhadzovať tam odpadky. Boli odstránené do dvoch dní. V rámci akcie, podobne ako na ďalších, spolupracovala DSIP s hercami bratislavského experimentálneho divadla Labyrint.
Intervencie do mestského priestoru boli umiestnené na miestach zvláštnej koncentrácie ľudí a v tesnej blízkosti od seba. Ktokoľvek sa na námestí ocitol, pokiaľ ním len neprechádzal, išiel na rušnú autobusovú zastávku, či obľúbené miesto stretnutia v centre (nám. E. Suchoňa pred Carltonom; roh Hviezdosl. nám. a Rybárskej brány; divadlo SND). Všetci tu na čosi čakali (na autobus, priateľa, odfotografovanie, a pod.). „Normalizácia“ sa popisuje ako obdobie čakania, ustrnutia, zabíjania času, kde definície voľného a pracovného času určovala situácia permanentného, pasívneho čakania. Keďže tu neexistovali konkurenčné modely trávenia voľného času, či míňania peňazí, väčšina ľudí mala množstvo voľného času a istú, neprogresívnu prácu – rozvíjali sa masové fenomény svojpomocných (DIY) aktivít, ako záhradkárstvo, modelárstvo, šitie, a.i. V kontexte každodennosti tu boli všadeprítomné čakacie listy, či podpultová kultúra.
Aktivity skupiny DSIP naštrbovali apatiu ľudí tým, že sústredili ich pozornosť na známu, hoci mierne posunutú realitu. Ukazovali im každodennosť, ktorá sa len trochu vymkla z ruky. Pre divákov tak vznikali impulzy na sebauvedomenie, kontakt a interakciu.

1979
Ideológia adaptovala estetiku do svojej politiky. Budaj adaptoval politiku do estetiky akčného umenia. Intervencie pripomínajú experimenty reality-show, v ktorých sa realita prepletá s fikciou. Neočakávané situácie vznikajú hrou, ktorá je braná vážne ako reálny život. Koncept „Týždňa fiktívnej kultúry“ (Bratislava, 22. január – 3. február 1979) bol postavený na komunikačných stratégiách parodovanej reklamy propagujúcej neexistujúci produkt.
DSIP rozbehla vymyslenú kampaň na „Entartete Kunst“ socialistickej „normalizácie“. Pútače boli umiestnené v centre mesta a propagovali fiktívne podujatia: premietanie filmu Ingmara Bergmana „Bolesť“ s podtitulom „Problém homosexuality v modernej spoločnosti“; výstavy „Salvator Dali in memoriam“ a „René Magritte: Maľba“; divadelné predstavenie „Eugène Ionesco: Oko“; koncert „Bob Dylan – ABBA“. Reklamné plagáty inzerovali čas a miesto podujatia v jednej z oficiálnych štátnych inštitúcií. Plagáty boli odstránené v priebehu najbližších dní. V prípade koncertu dokonca do 15 hodín. Podľa Budajových komentárov boli účastníkmi tejto akcie tisíce ľudí. Tí, ktorí sa na dané miesta v určenom čase fyzicky dostavili, a tí, ktorí šírili informáciu ďalej; dohady (že to predsa bude, prečo to bolo odvolané?…) kolovali ešte dlho potom.

Divadlo Labyrint a DSIP zorganizovali niekoľko situačných pouličných happeningov v centre mesta pod názvom „Týždeň divadla na ulici“, (Bratislava, máj 1979). Ako si spomína kritik Štrauss vo svojom samizdate z roku 1979, “...na trávniku ležal muž so zviazanými rukami a nohami. V iný deň bol zas iný priviazaný ku kovovej mreži jednej z budov na križovatke Sedlárskej a Leningradskej ulice (dnešná Laurinská ulica,), priamo oproti inštitútu Zväzu slovenských spisovateľov.“ Ďalšia konfrontačná situácia vznikla, keď „v najfrekventovanejšom popoludňajšom čase zaľahli mladí muži a dievčatá v džínsoch na celý priechodný priestor ulice medzi Námestím 4. apríla (dnešné Hlavné námestie) a novou radnicou (Primaciálne námestie). Chodcom po istom čase rozpačitého čakania a prizerania nezostávalo nič iné, len hľadať iný priechod, alebo pokúsiť sa prejsť s rizikom, že pošliapu na zemi ležiacich.“

Vytvorenie prekvapivej situácie, ktorá naruší stereotypné správanie chodca a stane sa preňho potenciálnym podnetom pre intenzívnejšie prežívanie každodennosti, pripomína Guy Debordove psychogeografické výskumy. Budajove akcie za železnou oponou sú blízke francúzskym situacionistom; ideou vytvárania impulzov (hry) s cieľom vyvolať neustále pokračujúcu revolúciu všedného života; ambíciami redefinovať rolu umenia; až po ich spojitosti s dada, surrealizmom či anarchizmom. Iniciatíva SI sa sústreďuje na teóriu a praktickú aktivitu v konštruovaní situácií (Internationale Situationniste 1, 1958). Situacionisti boli teoretikmi občianskych povstaní a kľúčovými postavami študentských nepokojov v Paríži 1968. Budaj, ktorý bol ekologickým aktivistom a angažovaným vydavateľom samizdatov, sa v roku 1989 stal lídrom slovenskej Nežnej revolúcie, ktorá znamenala pád komunizmu v bývalom Československu.
V súvislosti s izoláciou a tvrdými podmienkami v „normalizovanom“ Československu sa hovorí o tzv. skleníkovej kultúre. Uvažovanie nad svetom sa však, hoci v odlišných podmienkach a na pozadí iného komplexu informácií a motivácií možných v konzumnom západnom a nutných v totalitnom stredoeurópskom svete, uberalo v podobných intenciách.

V totalitnom meste, v ktorom sa prevenciou pred vznikom demonštrácií stal zákaz verejného zhromažďovania nadobudla aj bežná aktivita závažnosť protestu (podobným príkladom je tiež napr. tchajvanské performance z čias vojenského režimu v krajine). Reguláciu pohybu vo verejnom priestore zabezpečoval v Československu striktný zákaz zhromažďovania – tzv. obuškový zákon, ktorý bol prijatý po udalostiach v roku 1968.
Všetci museli byť povinne zamestnaní. Pečiatka od zamestnávateľa musela figurovať v občianskom preukaze. Povaľovanie sa na ulici v pracovnej dobe znamenalo súčasne porušenie zákona o príživníctve (policajné razie za účelom odhaľovania „povaľačov“ boli bežnou praxou napr. v nočných podnikoch). Nasledoval niekoľkohodinový výsluch na tajnej polícii a možné väzenie. Ako píše Foucault v Dejinách šialenstva, hranicou („spoločnosti cnosti“) sa stáva práca a povaľačstvo. Mocenské vzťahy sa uplatňujú prostredníctvom normalizácie, ktorá delí isté typy správaní na normálne a nenormálne alebo prípustné a neprípustné, a to za pomoci disciplinárnych mechanizmov.

„Normalizácia“ bola obdobím únavy ideológie, byrokratizácie, sformalizovania reformných hesiel a umenia, ktoré sa pokúšalo o „premenu jednotlivca prostredníctvom intenzívneho zážitku“.
John Dewey, ktorý inšpiroval napr. Kaprowovu teóriu o transformatívnom potenciáli estetickej skúsenosti, uvádza, že sa môžeme vyvíjať ako ľudské bytosti, len ak dokážeme aktívne spolupracovať, ak dokážeme formovať a byť formovaní svojim prostredím. Ak sa ocitáme v novom prostredí, resp. v novej situácii, musíme vždy nanovo reorganizovať náš repertoár odpovedí a reakcií; takto rozširujeme svoju kapacitu skúseností. Dewey to definoval ako „posilňovanie vitality“ (C. Bishop, Installation Art, 2005, s. 24).

Konštruované situácie poskytovali divákom nový typ skúsenosti. Ich aktívna participácia bola analogickou k ich angažovaniu sa vo svete. V samizdatovom vydaní bulletinu Info DSIP – Pre vnútornú potrebu (1981) formuloval Budaj ideu Dočasnej spoločnosti intenzívneho prežívania ako snahu „vytvoriť pre seba, svojich blízkych alebo neznámych situáciu intenzívneho prežívania s pozitívnym a konkrétnym zámerom… nie je možné konštruovať čosi také a sám sa predtým nezaoberať sebou samým, alebo sa od vykonštruovanej situácie dištancovať.”
Situáciami akéhosi vzájomného prenosu blaha/spoločnej túžby z jedného účastníka na druhého boli akcie „Obedy I“ (Hlavné nám., Bratislava, 12. november 1978) a „Obedy II“ (sídlisko Kútiky – Karlova Ves, Bratislava, 16. december 1979). Tieto civilné hostiny sa konali v centre mesta a na betónovom parkovisku sídliska, kde pred očami prizerajúcich sa ľudí hodovalo a konverzovalo niekoľko aktérov.
Obe situácie prehrávali zažité súkromné prostredia z okolitých bytov. Prenosom do iného kontextu ulice a medzi náhodných divákov sa menili na predstavenie.

1980
Akcia „Tri slnečné dni“ (Medická záhrada, Bratislava, 29.-31. máj 1980; nakoniec sa neuskutočnila) mala spojiť niekoľko relatívne izolovaných disidentských skupín umelcov, divadelníkov a ekológov s cieľom „vytvoriť situáciu kontaktu. Kontaktu medzi verejnosťou a tvorbou málo známych nekonformných umelcov (…) medzi nimi všetkými a ekológmi – kontaktu verejnosti so sebou samou. Bol to pokus o vytvorenie autentickej verejnej udalosti (…) […]” Ako to Budaj popisuje v samizdate: „ukáže sa, že ľudia podvedome stále čakajú na oživujúcu udalosť, že potrebujú priestor, kde by sa mohli diať ako pospolitosť. Dokonca sa tam nemusí konať nič zvláštne. Ale musí sa môcť diať. V niektorých mestách majú svoje námestia, inde hoci schody okolo pamätníka...“
V samizdatovej verzii 3SD vzniklo niečo, čo sa môže prirovnať k súčasným kritickým snahám o kontextualizáciu umenia a procesov ľudskej a kolektívnej pamäti. Bulletin 3SD uverejňoval rozhovory s participujúcimi umelcami, scenáre neuskutočnených situácií, príbehy autorov, nerealizovaných diel, doby… Z plánovaného workshopu vznikol otvorený koncept utopickej udalosti.

1981
Po aktivitách v rámci neoficiálnej kultúrnej scény (eventy, akcie, fotografie, texty, ai.), bol Budaj v 80. rokoch jedným z organizátorov tzv. nového ekologického prúdu občianskej opozície. Jednou z prvých rozsiahlejších akcií bola výzva na záchranu kultúrno – historickej pamiatky Ondrejského cintorína v Bratislave (1981).

1986
Člen skupiny DSIP, filmár a signatár „Charty 77“ Tomáš Petřivý spáchal samovraždu (1986).

1987
Umelec a člen skupiny DSIP Igor Kalný spáchal samovraždu v čase výročia smrti T. Petřivého (1987).

J. Budaj editoval rozsiahlu kritickú publikáciu „Bratislava / nahlas“ (B/n). Publikácia bola vydaná v spolupráci s opozičným okruhom ochranárov pamiatok a environmentalistov. Štúdia sa zaoberá kvalitou života v Bratislave a formuluje súvislosti medzi zdevastovanou krajinou a deformovanými mocenskými štruktúrami (sept. 1987).

1988
Reformné procesy Perestroika (1985) and Glasnost (1988), iniciované M. S. Gorbačovom sa považujú za začiatok politického odmäku, ktorý viedol ku koncu československej „normalizácie“.

V Bratislave sa uskutočnila Sviečková demonštrácia za náboženské a občianske práva a slobody, organizovaná katolíckym disentom (25. mar.1988).

1989
Aktivisti okolo publikácie „Bratislava / nahlas“ a J. Budaj zorganizovali Happening „Deň radosti“ (Hlavné námestie, Bratislava, jún 1989).

Policajný zásah proti študentskej demonštrácii na Národní třídě v Prahe (17. nov. 1977) bol začiatkom Nežnej revolúcie v Československu, ktorá znamenala pád komunistického režimu v krajine (od r. 1948).

Martin Bútora a Ladislav Snopko, v spolupráci s Jánom Budajom a revolučným hnutím Verejnosť proti násiliu (VPN), zorganizovali v prvých týždňoch revolúcie akciu „Ahoj Európa“ (Bratislava – Hainburg, 10. dec. 1989).
Podľa Budaja táto akcia bola „vyvrcholením dlhých rokov úsilia o prepojenie umenia na hranici umenia a reálneho sveta.“ Moment definitívneho posunutia umenia za hranicu a jeho splynutia s reálnym životom nastal, keď asi 150 000 ľudí uskutočnilo peší prechod cez štátne hranice Československa, ktoré boli po štyridsiatich dvoch rokoch znova otvorené. Prechod cez železnú oponu bol zástupcom komunistickému režimu, ktorí ešte stále oficiálne reprezentovali štát, oznámený v priamom prenose z mítingu v Slovenskom národnom divadle. Pre náhlu potrebu zrušenia vízovej povinnosti voči Československu zasadal v priebehu niekoľkých dní rakúsky parlament. O ceste do 40 km vzdialeného rakúskeho mestečka Hainburg sa hovorí ako o „Pozdrave Európe“ (účastníci na oboch brehoch Dunaja sa mohli vzájomne pozdraviť); revolucionári podpisovali (stále platné) pasy a občianske preukazy. Bol to „Pochod porozumenia“ v duchu Nežnej revolúcie a revolučného hnutia Verejnosť proti násiliu; revolúcia bez použitia násilia.

text m. keratová