P R A C O V N Á  P A M Ä Ť

Normalizácia bola obdobím únavy ideológie, byrokratizácie, sformalizovania reformných hesiel a umenia, ktoré sa pokúšalo o „premenu jednotlivca prostredníctvom intenzívneho zážitku“. Ako to dáva do súvislosti Claire Bishop (Installation Art, 2005), John Dewey (Art as Experience, 1934), ktorý inšpiroval napr. Kaprowovu teóriu o transformatívnom potenciáli estetickej skúsenosti, uvádza, že sa môžeme vyvíjať ako ľudské bytosti, len ak dokážeme aktívne spolupracovať, ak dokážeme formovať a byť formovaní svojim prostredím. Ak sa ocitáme v novom prostredí, resp. v novej situácii, musíme vždy nanovo reorganizovať náš repertoár odpovedí a reakcií; takto rozširujeme svoju kapacitu skúseností. Dewey to definoval ako „posilňovanie vitality“.
Konštruované situácie poskytovali divákom nový typ skúsenosti. Ich aktívna participácia bola analogickou k ich angažovaniu sa vo svete. V samizdatovom vydaní bulletinu Info DSIP – Pre vnútornú potrebu (1981) formuloval Budaj ideu Dočasnej spoločnosti intenzívneho prežívania ako snahu „vytvoriť pre seba, svojich blízkych alebo neznámych situáciu intenzívneho prežívania s pozitívnym a konkrétnym zámerom… nie je možné konštruovať čosi také a sám sa predtým nezaoberať sebou samým, alebo sa od vykonštruovanej situácie dištancovať.”

Situáciami akéhosi vzájomného prenosu blaha/spoločnej túžby z jedného účastníka na druhého boli akcie Obedy I (Hlavné nám., Bratislava, 12. november 1978) a Obedy II (sídlisko Kútiky – Karlova Ves, Bratislava, 16. december 1979). Tieto civilné hostiny sa konali v centre mesta a na betónovom parkovisku sídliska, kde pred očami prizerajúcich sa ľudí hodovalo a konverzovalo niekoľko aktérov.
„Na sídlisku Kútiky sú jeho obedujúci obyvatelia v nedeľu 16. XII. 1979 svedkami „paralelnej situácie“: Na malom priestore, obkolesenom zo všetkých strán vežiakmi sa odohráva „nedeľný obed“. Tá istá situácia, ktorá práve prebieha v bytoch naokolo sa na ulici stáva predstavením. Diváci ho môžu sledovať zo svojich okien a balkónov – počas, pred, alebo po svojom vlastnom obede. Zosilňovacia súprava prenáša k divákom aj dôverne známe zvuky – cengot a štrngotanie príborov, naberanie polievky, bežný rozhovor. Citlivé mikrofóny zachytávajú aj nedeľnú hudobnú reláciu, ktorá súčasne zaznieva z tranzitorového prijímača položeného obďaleč i z mnohých okien a pootvorených balkónových dverí.“ (J. Budaj)