P R A C O V N Á  P A M Ä Ť

Ideológia adaptovala estetiku do svojej politiky. Budaj adaptoval politiku do estetiky akčného umenia. Intervencie pripomínajú experimenty reality-show, v ktorých sa prepletá realita s fikciou. Neočakávané situácie vznikajú hrou, ktorá je braná vážne ako reálny život.
Koncept Týždňa fiktívnej kultúry bol postavený na komunikačných stratégiách parodovanej reklamy propagujúcej neexistujúci produkt. DSIP rozbehla vymyslenú kampaň na „Entartete Kunst“ socialistickej normalizácie. Pútače boli umiestnené v centre mesta a propagovali fiktívne podujatia: premietanie filmu Ingmara Bergmana „Bolesť“ s podtitulom „Problém homosexuality v modernej spoločnosti“; výstavy „Salvator Dali in memoriam“ a „René Magritte: Maľba“; divadelné predstavenie „Eugène Ionesco: Oko“; koncert „Bob Dylan – ABBA“. Reklamné plagáty inzerovali čas a miesto podujatia v jednej z oficiálnych štátnych inštitúcií. Plagáty boli odstránené v priebehu najbližších dní. V prípade koncertu dokonca do 15 hodín.
Podľa Budajových komentárov boli účastníkmi tejto akcie tisíce ľudí. Tí, ktorí sa na dané miesta v určenom čase fyzicky dostavili, a tí, ktorí šírili informáciu ďalej. Ako uvádza v korešpondencii, „správa o každom z nich sa rozniesla rýchlosťou príznačnou pre našu situáciu, niektoré dohady (že to predsa bude, prečo to bolo odvolané?…) kolujú doteraz. Účastníci tejto neskutočnosti sa skutočne čohosi zúčastnili. Vykonali pre to istú námahu – nie cestou do galérie, ale na iné miesto, boli vovedení do reálnej situácie, do istého konfliktu. Boli nútení reagovať na túto situáciu, hovorili o nej, mysleli na jej príčinu, zo svojho stanoviska ju súdili – to znamená – zaujímali postoje, žili tým aspoň istú chvíľu.“ (T. Štrauss, 1992, s. 202).

Týždeň fiktívnej kultúry
Bratislava, 22. január – 3. február 1979
© Foto z archívu J. Budaja