P R A C O V N Á  P A M Ä Ť

Budajov samizdat 3SD z roku 1981 rozoberá pripravovanú akciu Tri slnečné dni (3SD), ktorá bola najskôr oficiálne povolená a v poslednej chvíli zakázaná. Mala sa konať v Medickej záhrade v Bratislave v máji 1980. Akcia 3SD „nadväzovala na májové podujatia podobného rázu (…) v rokoch 1979 a 1978. Boli to pokusy o pouličné formy divadla, ktoré ,zastrešovalo‘ divadlo pantomímy Labyrint. Toto divadlo malo byť organizačnou základňou i pre 3SD.“ (J. Budaj)

Májové obdobie bolo v komunistickom Československu obdobím najbúrlivejších štátnych osláv a povinných masových prehliadok (Sviatok práce, Oslobodenie). Choreografiu jarných slávností otvárali organizované oslavy Víťazného februára (25. feb.), ktoré pokračovali Medzinárodným dňom žien (8. mar.), Mesiacom knihy (mar.) atď.; vrcholili v májových slávnostiach (Sviatok práce – 1. máj; Deň oslobodenia – 9. máj) predbežne končili Medzinárodným dňom detí (1. jún). Tieto, a ďalšie oslavy (viď. VOSR, 7. nov.) mali pre režim obradný a symbolický význam. Boli to rituály, ktoré potvrdzovali autoritu strany a podriadenosť kontrolovaných más. Aby normalizačný čas ubiehal čo najnebadanejšie, najväčšie folklórne slávnosti kolidovali s obdobím najmasovejšej katolíckej púte, atď.
Májové aktivity DSIP by sa mohli dať do súvisu s teóriou Paula Theka, ktorý si všimol, že verejnosť vníma „liturgickú povahu“ a duchovný rozmer umenia oveľa jasnejšie počas sviatkov. (C. Bishop, 2005, s.31). Thek mal na mysli sviatky kresťanské, podľa ktorých dolaďoval čas trvania svojich procesuálnych inštalácií (napr. na vianočné obdobie). Budajova DSIP existovala v ideologicky konštruovanej spoločnosti, v ktorej marxizmus zobral na seba pôvodnú rolu náboženstva. DSIP svojimi májovými aktivitami mohla podčiarkovať obradnosť systému, ktorého mocenským nástrojom bola podľa potreby deformovaná marxistická filozofia a estetika.

Akcia Tri slnečné dni mala spojiť niekoľko relatívne izolovaných disidentských skupín umelcov, divadelníkov a ekológov s cieľom „vytvoriť situáciu kontaktu. Kontaktu medzi verejnosťou a tvorbou málo známych nekonformných umelcov (…) medzi nimi všetkými a ekológmi – kontaktu verejnosti so sebou samou. Bol to pokus o vytvorenie autentickej verejnej udalosti (…) Ukáže sa, že ľudia podvedome stále čakajú na oživujúcu udalosť, že potrebujú priestor, kde by sa mohli diať ako pospolitosť. Dokonca sa tam nemusí konať nič zvláštne. Ale musí sa môcť diať. V niektorých mestách majú svoje námestia, inde hoci schody okolo pamätníka (…). “ (J. Budaj)
Tu sa mali konať celodenné prezentácie a workshopy umelcov zo Slovenska, Čiech a Poľska. Organizácia 3SD bola legislatívne ošetrená, napriek tomu došlo k jej zrušeniu. „Po zastavení akcie sa okolo 3SD začala história, ktorej skutočné príčiny sú dodnes nejasné. My sme mohli pozorovať len vonkajšie prejavy; zabavenie a zničenie celého nákladu Bulletinu 3SD, zákaz činnosti divadla Labyrint, dokonca zákaz činnosti V-klubu a prepustenie profesionálnych zamestnancov, výsluchy aktérov 3SD, snahy o postihnutie vedúcej Labyrintu na pracovisku atď.“ (J. Budaj)
V samizdatovej verzii 3SD vzniklo niečo, čo sa môže prirovnať k súčasným kritickým snahám o kontextualizáciu umenia a procesov ľudskej a kolektívnej pamäti. Bulletin 3SD uverejňoval rozhovory s participujúcimi umelcami, scenáre neuskutočnených situácií, príbehy autorov, nerealizovaných diel, doby… Z plánovaného workshopu vznikol otvorený koncept utopickej udalosti.

3SD. Samizdat 2.vyd., Bratislava 1988
/1. vydanie z roku 1981/